i <3 PFUK na Blog.cz

Otázka práva verzus povinnosti prezidenta republiky menovať navrhnutých justičných čakateľov sudcami sa prednedávnom opäť otvorila. Justičný čakateľ Petr Langer sa v marci tohto roku už po druhýkrát obrátil na súd, pretože rozhodnutie prezidenta republiky nemenovať ho sudcom považuje za nezákonné. Tzv. "kauza Langer" (rozhodnutie NSS 4 Aps 3/2005-35) sa k dnešnému dňu ťahá už viac než tri roky. Celá aféra začala rozhodnutím prezidenta Václava Klausa nemenovať 32 z 55 justičných čakateľov, pričom ako dôvod uviedol ich nízky vek. Veková hranica však pritom bola stanovená zákonom - na základe intertemporálnych ustanovení v čl. X zákona č. 192/2003 Sb., ktorým bol novelizovaný zákon č. 6/2002 Sb., o súdoch a sudcoch, všetci navrhnutí justiční čakatelia podmienku veku spĺňali.

V prípade posúdenia ústavnosti zákona č. 96/2005 Sb., ktorým sa mení zákon č. 238/1992 Sb. o niektorých opatreniach súvisiacich s ochranou verejného záujmu a o nezlučiteľnosti niektorých funkcií (zákon o strete záujmov), v znení neskorších predpisov, si dovoľujem so stanoviskom Ústavného súdu ČR v niekoľkých bodoch nesúhlasiť. Predovšetkým odmietam názor, že pojem "volební zákon" v čl. 40 je nutné interpretovať ako množinu zahŕňajúcu zákon o voľbách do Parlamentu, zákony upravujúce voľby do zastupiteľstiev obcí či krajov, zákon o voľbách do Európskeho parlamentu a prípadný zákon o prezidentských voľbách. Podľa môjho názoru je takto extenzívna interpretácia nelogická a nesprávna, pretože nezohľadňuje viacero faktorov, ako napríklad systematiku zaradenia čl. 40 v Ústave ČR, úmysel ústavodarcu, či účel, ktorý je daným ustanovením sledovaný. V tomto odlišnom stanovisku teda obhajujem názor, že pojem "volební zákon" v čl. 40 je potrebné interpretovať reštriktívne, a teda ako pojem označujúci výlučne zákon o voľbách do Parlamentu ČR, pričom vychádzam z nasledovných úvah:

Základné princípy volebného práva - všeobecnosť, rovnosť, tajnosť a priamosť - sú fundamentálnymi prvkami zaisťujúcimi legitímnosť a demokratický charakter volieb. Všeobecnosť zaručuje oprávneným voličom možnosť prístupu k voľbám bez ďalších obmedzení, rovnosť sa chápe v zmysle rovnosti prístupu a rovnosti váhy odovzdaných hlasov, tajnosť je predovšetkým zárukou slobodného rozhodovania voličov a priamosť je symbolom bezprostredného kontaktu medzi voličom a kandidátom. Spomínané princípy nie sú za každých okolností absolútne, avšak ich nedostatky nesmú byť tak závažné, aby znamenali ohrozenie demokratického charakteru volieb.

V posledných dňoch sa opäť dostala na pretras myšlienka zavedenia bonusu pre víťaza volieb do PS PČR. Konkrétny návrh ešte zverejnený nebol, opierať sa teda dá len o formulácie naznačené ministrom spravodlivosti Jiřím Pospíšilem. Celý návrh sa bude pravdepodobne opierať o nasledovnú myšlienku: "Upravíme volební systém tak, aby garantoval vyšší míru proporcionality (Hagenbach-Bischoff) a garantoval vítězi voleb tzv. volební prémii v rámci přerozdělování mandátů v druhém skrutiniu, o jejíž podobě bude vedena diskuse". Tento plán, obsiahnutý jednak v koaličnej dohode a jednak v programovom prehlásení vlády, nepochybne reaguje na kurióznu povolebnú situáciu z roku 2006. Jeho cieľom je, aby voľby nekončili bezvýchodiskovou situáciou, resp. takým zložením Poslaneckej snemovne, ktoré bude vykazovať zjavne oslabenú akcieschopnosť.

Pre záujemcov o problematiku amerického politického systému uvádzam úvod a záver mojej práce o právomociach prezidenta USA. V prípade záujmu o fulltext tejto práce ma kontaktujte na e-maili. Emma

Pojem "ústavní pořádek ČR" je relatívne špecifickým legálnym termínom, ktorý v mnohých štátoch nemá paralelu. Je definovaný v čl. 112 odst. 1 Ústavy ČR enumeráciou jeho piatich zložiek:

1. Ústava ČR stricto sensu, tj. ÚZ č. 1/1993 Sb. v znení neskorších predpisov

2. Listina základních práv a svobod, republikovaná pod č. 2/1993 Sb., v znení ÚZ čl. 162/1998 Sb.

3. ústavné zákony prijaté podľa Ústavy ČR, tj. otvorená kategória, ktorá momentálne pozostáva z 12 ústavných zákonov

4. ústavné zákony právnych predchodcov Parlamentu upravujúce štátne hranice ČR, tj. uzatvorená kategória (9 ÚZ)

5. ústavné zákony ČNR prijaté po 6.6.1992, tj. uzatvorená kategória 2 recepčných zákonov (č. 4/1993 Sb. a č. 29/1993 Sb.)

Dňa 01.01.1993 sa na mape Európy objavili dva nové štáty - Česká republika a Slovenská republika. Pohľady občanov na samotný rozpad sa líšili. Niektorí Československo vnímali ako strastiplné súžitie s radostným rozchodom, iní zase ako pokojné súžitie s rozchodom bolestným. V jednom sa však ľudia zhodli - bez ohľadu na to, aké mali o rozpade predstavy, vyjadriť sa nemohli. Celý rozpad totiž prebehol na úrovni vyjednávajúcich politikov. Ale aj niektoré predstavy politikov zostali nenaplnené. Napriek tomu, že koncom roku 1992 boli Federálnym zhromaždením prijaté dva zákony zakotvujúce priebeh rozpadu, realita vyzerala inak a v skutočnosti sa nedodržali všetky ustanovenia, ktoré zákony predpokladali.

V tohtoročnej voľbe prezidenta ČR sme boli svedkami siahodlhých obštrukcií z dôvodu procedurálnych otázok. Poslanci a senátori sa nevedeli zhodnúť na jednom z dvoch možných spôsobov voľby zakotvených v právnom poriadku. Spomínané obštrukcie zjavne pramenili z ústavnej krízy spôsobenej faktom, že na rozdiel od ústav ostatných krajín Európskej únie, Ústava ČR (ani právne predpisy, na ktoré Ústava odkazuje) neupresňuje, akým spôsobom sa majú členovia Parlamentu uzniesť na spôsobe voľby prezidenta republiky.